1 2 3 4 5 6 7 8 9 ... 19

III.2Charakteristiky osobnosti

səhifə2/19
tarix05.06.2018
ölçüsü0.65 Mb.

III.2Charakteristiky osobnosti


Za pojmy spojené s charakteristikami osobnosti sa väčšinou považujú rysy, vlastnosti, znaky. Avšak vládne tu výrazný pojmový a klasifikačný nesúlad. Spomenuté pojmy sa často zamieňajú. Keď sa snažíme nájsť isté hierarchické vzťahy, môžeme si všimnúť, že na najbazálnejšej rovine vystupuje vlastnosť (označovaná aj ako rys, dispozícia). Vlastnosť je čiastkový elementom štruktúry osobnosti a je väčšinou chápaná ako relatívne trvalý rys osobnosti, ktorý podmieňuje správanie, prežívanie a myslenie. (Hartl, 2000) Nadradenou štruktúrou, v rámci ktorej sa zoskupujú vlastnosti istého druhu, je zložka. Môžeme teda povedať, že štruktúra osobnosti postihuje zložky, z ktorých je osobnosť vystavaná, vnútornú architektoniku jednotlivých zložiek, ich skladbovú súvislosť a vzájomné vzťahy. (Kohoutek, 2000) Analýzou jednotlivých zložiek sa potom dostaneme k samotným vlastnostiam, dispozíciám.

Hartl (2000) chápe vlastnosti osobnosti ako „relatívne stály spôsob reagovania človeka v podobných situáciách k okoliu aj k sebe samému. Sú rozvíjané a menené vonkajšími vplyvmi, skúsenosťou a výchovou, ako aj aktuálnymi stavmi (choroby, únava).“

Podľa Kohoutka (2000) sú vlastnosti vrodenou výbavou človeka. Ide o rysy človeka, ktoré je možné zovšeobecniť a roztriediť do štyroch základných kategórií: telesné a výrazové vlastnosti, rysy temperamentu, rysy charakteru, osobné schopnosti a štrukturálne vlastnosti.

Vlastnosti osobnosti môžeme veľmi všeobecne rozdeliť na primárne a sekundárne Kohoutek, 2000):



  • Primárne dispozície sú vrodené a sú prirodzenou (a prírodnou) podstatou človeka a prejavujú sa v nich rodové zvláštnosti človeka. Príkladom môžu byť jednotlivé vlastnosti organických potrieb a temperamentu.

  • Sekundárne vlastnosti sú získané a vznikli v dôsledku ontogentického vývoja jedinca.

Zložky osobnosti tvoria jednotlivé vlastnosti, ktoré sa podľa svojej funkčnej príbuznosti alebo štruktúrnej podobnosti zoskupujú do dielčích celkov. (Smékal, 2002) V tradičnom modeli psychológie osobnosti sa rozlišuje väčšinou 7 zložiek osobnosti, ktorými sú (cit. podľa Smékal, 2002): 1) stavba tela; 2) temperament; 3) schopnosti; 4) charakter; 5) motivácia; 6) jástvo; 7) životná dráha. Avšak aj v tejto oblasti panuje nesúlad a klasifikácie sa výrazne líšia. Tradične sa však v takmer každom modeli štruktúry osobnosti ako hlavné zložky uvádzajú: Temperament, charakter a schopnosti.

III.2.1Temperament


Temperament je jedným z najstarších psychologických konštruktov. Objavuje sa už v prácach Hippokrata a Galéna, ktorých klasifikačný model je dobre známy aj nevedeckej verejnosti a jeho základné pojmy sangvinik, melancholik, cholerik a flegmatik sa používajú aj v bežnej reči pre vystihnutie typu osobnosti. Tento koncept má však v súčasnosti skôr historický význam. (Říčan, 2007) V laickom poňatí sa temperament chápe väčšinou ako označenie vysokej intenzity prežívania a reakcií. Teda evokuje to dojem, že ide o zložku, ktorej má niekto menej, iný viac. Avšak v odbornom poňatí sa jedná o entitu, ktorou disponuje každý jedinec.

Vo všeobecnosti chápeme v psychológii temperament ako tie vlastnosti osobnosti, ktoré sú dedičné, týkajú sa emocionality, sú vývojovo stabilné a neovplyvniteľné sociokultúrnym učením. Postihujú formálnu stránku prežívania a reagovania, avšak nie obsahovú (Blatný, Plháková; 2003) Jedná sa teda priamo o také charakteristiky ako vzrušivosť, tempo reakcií, ich intenzita a podobne. (Nakonečný, 1995) Človeku sú dané už od narodenia a v priebehu života je možné ich ovplyvniť iba minimálne, pričom sa odhaduje, že je to možné v malej miere v detstve, neskôr s pribúdajúcim vekom stúpa aj rigidita týchto vlastností. Človek sa však môže naučiť účelne ich využívať, čo si však vyžaduje isté značné úsilie. (Mikuláštík, 2007) Jedinec nemá možnosť svoje temperamentové vlastnosti priamo rozpoznať, ale dozvedá sa o nich nepriamo, a to porovnávaním vlastných vonkajších prejavov s prejavmi ostatných ľudí. (Balacar, 1991) Podľa Balcara (1991) sa v temperamente objavujú isté všeobecné základné znaky:



  1. celkové citové ladenie duševných dejov, ktoré sa pohybuje v dimenziách ľúbosti a neľúbosti,

  2. celkové zameranie duševnej činnosti, prostrehnuteľné protikladom vlastného prežívania a diania v okolí,

  3. vzrušivosť duševných dejov, postihnuteľná ako ľahkosť alebo naopak obtiažnosť vyvolania duševných dejov,

  4. odolnosť vyvolaných duševných dejov, badateľná v miere, do akej sú tieto o ovplyvniteľné pôsobením iných vplyvov,

  5. trvalosť duševných dejov, ktorú vystihuje doba ich pretrvávania aj potom, čo vyvolávajúci podnet prestal pôsobiť.

V celej histórii psychológie bolo formulovaných množstvo rozličných modelov teórií temperamentu. V prvopočiatkoch sa spájal predovšetkým s istými telesnými vlastnostiami a konštitúciami. Z tohto poňatia sa zrodili modely Galéna a jeho rozlíšenie základných štyroch pováh vyplývajúcich z nevyrovnanosti telesných štiav; a neskôr teória Kretschmera a jeho vyčlenenie základných typov temperamentu na báze konšitučných charakteristík. Tieto teórie sú už v dnešnej dobre prekonané, avšak potvrdilo sa, že temperamentové vlastnosti skutočne do istej miery závisia od fyzických vlastností. Sú nimi však tie, ktoré Galén ani Kretschmer v ich dobe nemohli poznať – vlastnosti nervovej sústavy, neurotransmitery a hormóny. (Říčan, 2007)

Významnú úlohu v poňatí temperamentu v psychológii zastáva teória PEN Eysencka, ktorý budoval svoj model na Jungovom rozlíšení evtraverzie – introverzie (charaktertizované ako družnosť, potreba sociálnych kontaktov a túžba po vzrušení na jednej strane; a pokojom, zdržanlivosťou a rezervovanosťou na strane druhej), k čomu však pridal ďalšie dve dimenzie: 1) labilitu (neuroticizmus prejavujúci sa ako, nevyrovnanosť, nedostatok sebadôvery, nepokoj a zbytočné obavy) vs. stabilitu (ktorú identifikoval ako neprítomnosť neuroticizmu); 2) psychoticizmus (ktorý „predurčuje svojho nostieľa k určitému druhu poruchy v prípade, že sa u neho vyvinie psychóza, ... pričom vývin od normálneho temperamentu k psychotickej poruche je plynulý“). (Balcar, 1991, s. 94)

Z novších teórií môžeme spomenúť Cloningerov model temperamentu (1993; cit. podľa Blatný, Plháková, 2003), ktorý definoval v temperamente štyri nezávislé dimenzie: hľadanie nového (novelty seeking), vyhýbanie sa poškodeniu (harm avoidance), závislosť na odmene (reward dependence), perzistencia (persistence). Jeho model je teoreticky veľmi dobře podložený a při svojich výskumoch sa opieral aj o neurobiologickú stránku, v ktorej identifikoval hlavné neurotransmitery, ktoré majú vysokú relevanciu k spomenutým dimenziám.

Mnohé teórie osobnosti, s ktorými sa v dnešnej dobe stretávame, však majú jeden podstatný nedostatok, a to práve ten, stotožňujú pojem osobnosť s pojmom temperament. (Kose, 2003). Avšak už od čias antického Grécka sa pri popise osobnosti popri pojme temperament, ktorý predstavuje biologickú stránku, objavuje aj pojem charakter, vyjadrujúci sociálnu a psychologickú stránku osobnosti (napr. Theophrastos vo svojom diele „Charaktery“ ich popísal až 30).

III.2.2Charakter


Charakter môžeme definovať ako relatívne trvalú pohotovosť jedinca prejavovať sa určitým spôsobom v spoločenskom prostredí (Janík, Dušek; 2002). Podľa Allpota (1937; cit. podľa Hartl, 2007) je charakter eticky zhodnotená osobnosť. Prejavuje sa vo vzťahoch k okolitému svetu – k ľuďom, práci, k sebe samému, prírode, ale aj k životným úskaliam, udáva svetonázorovú orientáciu a postoje. Charakter je štruktúrou, ktorá je závislá na pevnosti alebo pružnosti väzieb jednotlivých vlastností , postojov a hodnôt. (Hartl, 2007)

Vytvára sa vonkajšími vplyvmi, predovšetkým výchovou a sociálnym pôsobením. (Mikuláštík, 2007) Podľa Gehlena je výsledkom výchova, celkom zvykov, a pohľadov, skrz ktoré človek dáva prednosť istým veciam pred inými. Je teda spôsobom správania s rozličnou hodnotovou tendenciou. Je výsledkom kultivácie človeka spoločnosťou, v ktorej žije, a jeho zvláštnou zameranosťou záujmov. (Hartl, 2007)

Krueger popisuje charakter dokonca ako jadro osobnosti. Je pre človeka zdrojom zodpovedného správania a hodnotenia. (Hartl, 2007)

Podľa Cloningera sa jedinci s rovnakým temperamentom môžu správať odlišne, čo je dôsledkom práve charakteru. Ten zo psychologického hľadiska zahŕňa individuálne rozdiely vo vnímaní vlastných cieľov, hraníc a hodnôt, s čím je spojené aj vôľové správanie (Blatný, Plháková, 2003). Cloninger definoval tri dimenzie: sebariadenie (self-directedness), kooperatívnosť (cooperativeness) a sebatranscendecia (self-transecendence).

Pojem charakter má v psychológii dvojaké užívanie: môže byť chápaný ako individuálna zvláštnosť človeka, teda to, čo podľa Allporta robí individualitu individualitou. V druhom poňatí má istý implicitný pozitívne normatívny ráz, teda pohotovosť človeka jednať v súlade s etickými princípmi. (Nakonečný, 1995) Toto druhé poňatie posúva charakter zo psychologickej oblasti do oblasti etiky.

Podľa Smékala (2007) má však pojem charakter v psychológii až trojaké užívanie: 1) je chápaný ako sústava kľúčových vzťahov k jednotlivým oblastiam skutočnosti; 2) je ponímaný ako sústava dominujúcich vlastností; 3) je sústavou zásad a spôsobom ich realizácie. Ako systémové kvality sa tu vyčleňujú vodcovské ideály a zásady osobnosti, resp. hodnotové orientácie. Podľa kvality a etickej zrelosti alebo povahy etických noriem, ktoré sú pozadím ideálov, zásad a hodnôt, je možné posudzovať vyspelosť a typ charakteru osobnosti.

Smékal (2007) ako typické charakterové vlastnosti vyčleňuje lásku a úctu k osobnosti druhého človeka, rešpektovanie oprávnených záujmov druhých, šetrný vzťah k materiálnym a duchovným hodnotám, k spoločenskému a osobnému vlastníctvu, k prírode, kultúrnym výtvorom, mravné jednanie s druhými a podobne.

Hoci sa v dobách antiky venovalo charakteru približne toľko pozornosti ako temperamentu, o čom svedčia diela filozofov tej doby, v súčasnej psychológii sa mu taký veľký dôraz neprikladá. Možno to bude aj jeho premenlivosťou z dlhodobého hľadiska a ovplyvniteľnosťou vonkajším prostredím.

III.2.3Schopnosti


Psychologický slovník charakterizuje schopnosť ako súbor predpokladov nutných k úspešnému vykonávaniu určitých činností. Vyvíjajú sa na základe vlôh, a to učením. (Hartl, 2000) Dôležité je tu pritom doplniť informáciu, že vloha je „vrodená fyziologicko – anatomická zvláštnosť predovšetkým nervovej sústavy. Ide o vrodené skupiny dispozíc či schopností, ktoré umožňujú dosiahnutie mimoriadnych a špecifických znalostí a zručností.“ (Hartl, 2007) Allport (1937; cit. podľa Hartl, 2007) delí vlohy na: 1) spúšťacie mechanizmy, reflexy, inštinkty; 2) rýchlosť, sila reakcií, vlastnosti nervovej sústavy, 3) učenie učiť sa, vytvárať sústavu poznatkov, inteligencia.

Podľa Smékala (2002) sú vlohy a schopnosti predpoklady, ktoré človeku umožňujú poznávať a riešiť problémy a uľahčujú mu praktické prevádzanie predmetných činností, teda výkonov.

Říčan (2007) chápe schopnosť ako potencialitu, ako možnosť, prípadne učenlivosť pre istú činnosť. Schopnosťou však rozumieme aj „dosiahnutú úroveň niektorých psychických a psychofyziologických funkcií, resp. komplexov znalostí a zručností, ktoré umožňujú konať určité činnosti, napríklad organizovať. Tieto funkcie či komplexy sú už vyvinuté a natrénované a uplatňujú sa, nie je to niečo, čomu by sme sa ešte len mali učiť. Sú hotovými realizáciami možností. (Říčan, 2007, s. 73)

Mikuláštík (2007) definuje schopnosti ako reálne predpoklady pre vykonávanie určitých činností. Rozdeľuje schopnosti ne teoretické (znalosti) a praktické (zručnosti). Hovorí tiež, že vyššia miera vrodených predpokladov sa označuje ako nadanie. Pokiaľ je nadanie veľmi výrazné, hovorí sa o talente alebo o genialite.

Aj v oblasti schopností sa v psychológii objavuje snaha nájsť istú klasifikáciu, resp. identifikovať základné prvky. Azda najväčšia zhoda v panuje v tom, že jednou z najpodstatnejších zložiek schopností je práve inteligencia. (Říčan, 2007)

Všeobecne môžeme inteligenciu definovať ako „individuálnu úroveň a kvalitu myšlienkových operácií, ktorá sa prejavuje pri riešení rozmanitých problémov.“ Vzťahuje sa k úrovni poznávacích schopností, ktorá sa prejavuje v najrôznejších situáciách. (Blatný, Plháková, 2003, s. 48)

Podľa Říčana (2007, s. 78) je všeobecná inteligencia „schopnosť vyznať sa v novej situácii, kde nevystačíme so skúsenosťou.“

Vo všeobecnosti môžeme v rámci inteligencie rozlíšiť niekoľko typov. Napríklad Cattell identifikoval fluidnú a kryštalickú inteligenciu. Fluidná je daná skôr vrodenými vlohami, ako učením a skúsenosťou. Je to istá prirodzená pružnosť v myslení. Dosahuje svoj vrchol okolo 14. roku života a po približne 20. roku začína klesať. Kryštalická inteligencia je podmienená predovšetkým učením, vyvíja sa v priebehu celého života. Je súhrnom znalostí, vedomostí a zručností. Naproti fluidnej inteligencii sa kryštalická vyvíja pomerne dlho, má teda stúpajúcu tendenciu. (Říčan, 2007)

Druhov inteligencii je však omnoho viac, ako popísané dve. Pre ilustráciu teda len doplníme, že Gardner (in Říčan, 2007) popisuje až sedem druhov inteligencií: lingvistickú, logicko – matematickú, priestorovú, hudobnú, telesne – pohybovú, intrapersonálnu a interpersonálnu inteligenciu.



Dostları ilə paylaş:

©2018 Учебные документы
Рады что Вы стали частью нашего образовательного сообщества.
?


iii-blm--sibajlas.html

iii-blok-logoped-.html

iii-bob--bosma.html

iii-bob--orta-asr-arab.html

iii-bob--qashqadaryo.html